Čas na nového „incestného brata“!

Autor: Lena Srame | 14.1.2016 o 12:13 | (upravené 14.1.2016 o 13:10) Karma článku: 3,62 | Prečítané:  262x

Je to tak strašne premnožené, až si myslím, že skutočne všetci máme v živote typ blízkych ľudí, ktorých máme až tak veľmi radi, až by sme si ich položili do postieľky.

Sú to tí kamaráti, ktorých nám život podhodil skoro fatálnym spôsobom, tí, ktorých ľúbime ako brata alebo sestru, ktorým chceme len to najlepšie, ale nie sme tak sebeckí, aby sme ich postavili do pozície vlastného partnera. Vzájomné iskrenie a príťažlivosť sú pritom tak silné, že by mohli v prípade výboja vyhodiť z prívodu elektriny aj štyri podlažia paneláku alebo menšiu dedinu. Príde však moment, keď si uvedomíme, že by intímne zblíženie nebolo celkom vhodné. Z rôznych dôvodov. Väčšinou je to strach, že by sme o tú blízku dušu prišli. Alebo je proste konkrétna blízka osoba v chomúte. (Prípadne na výlete v Chomútove, čo je, keby ste si chceli urobiť výlet, na severozápade Čiech v Ústeckom kraji. :) )

Niekedy sa stane ešte niečo horšie. Po zblížení sme si ešte bližší, ale vieme, že láska to nie je. Potom to vlastne vždy skončí rovnako. Príde nevyhnutná rozlúčka, ktorá je vlastne len aktom dlhšej pauzy. Kdesi ďaleko tak existuje náš, nazvime ho, „incestný súrodenec“, ktorý nemôže byť blízko, lebo sa to nehodí a zrejme by to dopadlo veľmi zle. Vzácne ale je, že tam niekde stále je, počuje, vidí a vníma vždy, keď na neho myslíte. A tak to bolo aj s nimi tromi: Janie, Rustym a Pepem. 

To leto bolo doslova pekelné. V tieni asi 800°C a všetko studené sa rozpálilo v priebehu niekoľkých minút. Na kúpaliskách sa hemžili ľudia ako osy na cukre. V správach denne hlásili zvyšujúci sa počet kolapsov  a úrazov spôsobených teplom. Ľudia sa ako šialení húfne balili  na dovolenky do Chorvátska, lebo sa to proste patrí. Pre Janu to bol deň ako každý iný. V práci komentáre recepčnej, ako to robí, že je opálená, keď celé dni trčí v práci, hádky s kolegami kvôli klimatizácii, pretvárka pred upoteným šéfom v tesilákoch. Denná rutina a kam sa človek pohol, číhalo na neho neznesiteľné teplo – nebolo úniku.

Uprostred sparného dňa zazvonil Jane telefón so správou od jej, ak sa to tak dá nazvať, niečo ako  bývalého frajera, ktorého nevidela a nepočula dlho a predsa kratšie ako by chcela. AHOJ, JANIE, DNES BUDEM V HLAVNOM MESTE AJ S PEPEM. NEDAME SA TORSKU DOLE? RUSTY. V Jane sa ozvalo niečo dávne, zabudnuté, prekvapilo ju to a zároveň náhle, veselo, šialene, skoro až hystericky potešilo. „Janie“, takto ju už dlho niekto neoslovil...

Len pre krátke ozrejmenie. Janie, Pepe a Rusty ako sami seba navzájom volali, bola veľmi milá trojica kamarátov na vysokej škole. Bývali pár rokov na falošné preukazy v jednej internátnej izbe. Janie nie, tá musela mať všetko v poriadku, niekto predsa musel vziať zodpovednosť do rúk. Starala sa o tých dvoch ako sestra o dvoch bratov. Často sa uprostred noci vybrali na lov ďalších incestných sestier, až to skončilo v najlacnejšej putike internátneho mestečka a väčšinou s ďalšími „bratmi“, za ktorých zaplatili peniazmi, ktoré obyčajne nemali. Z potuliek sa vrátili zdevastovaní ako kocúri bo bitke, pričom namiesto krvavých natrhnutých uší mali len deravé nohavice a ošúchané kolená. Rovnováha sa v ich opitých hlávkach hľadala len ťažko. Všetko šlo ak v krásnej absurdnej rozprávke, ale ako to už  býva, mužskoženské svety sa pomiešali. Prišiel deň, keď Pepe a Rusty zistili, že by si chceli obaja svoju malú sestru vziať za ženu,  a tým sa všetko skončilo. Pepe ušiel do zahraničia, zo školy ho vyhodili už dávno, v meste ho teda nič nedržalo a Rusty a Janie sa stali párom. Až kým im nedošlo, že vo dvojici im to vôbec nejde. A tak ostala malá Janie sama v prázdnej izbe s trojnásobným nájomným, dvoma falošnými preukazmi a zlomeným srdcom. Rusty sa ešte párkrát počas ďalších dlhých rokov vrátil. Stále priniesol nejaké darčeky, väčšinou v podobe sľubov nepravých ako tie preukazy, alebo historkami o nejakých cudzích dievčatách. A vždy keď odišiel, izba bola prázdnejšia a Janie viac zlomená a sama.

Až prišiel tento čudný deň, keď s vrčaním telefónu prišla zvláštna správa z minulosti a akoby z celkom iného sveta. Jana sa pristihla ako chvíľočku váha, čo urobiť. Napriek tomu, že si myslela, že všetko je preč, jej stratení bratia, ktorých oboch ľúbila, boli odrazu späť. O, WAU TO JE PREKVAPENIE! AHOJTE TEDA, STRETNIME SA NA NÁBREŽÍ V TEJ MALEJ KRČME, 19:00. VEĽMI SA TEŠÍM! Odpísala rýchlo a s nadšením, akoby bez rozmýšľania. Zabudla už na tie dni, keď ju bolelo od žiaľu celé telo, lebo ani netušila, kam a prečo zmizli jej bračekovia.

A tak sa traja samozvaní súrodenci stretli pri jednom stole. Každý z nich bol iný a pritom sa rovnako smiali a hovorili staré veselé príhody, na ktorých konci bolo vždy cítiť akúsi jemnú trpkosť a ľútosť, že to už nikdy nebude rovnaké. Paradoxne, sedeli na opačnej strane Dunaja, ako sú vychýrené podniky plné voňavých pánov a dám, ktorí nechodia do práce, lebo predsa zamestnanie je posledný možný spôsob, ako sa dostať k peniazom, nie? A sedeli tam, krásne oblečení, v totálnej diere, lebo sa spolu cítili opäť ako študáci, ktorí majú len na lacnú vodku. 

Sedeli na rozpadnutých laviciach bavili sa a smiali a bratia sa opäť zamilovali do svojej sestry. Jana sa nechtiac vrátila pár rokov dozadu a prežívala eufóriu týchto dvoch krásnych samčekov, ktorých prítomnosť a tokanie jej tak lichotilo. S pribúdajúcimi hodinami  a tmavším odtieňom oblohy sa zvyšovala hladina endorfínov aj vodky v telách našej milej „reunion trojice“. Zmenili lokál, zišli do mesta, kde na jedného z nich čakala nová rodina...

Všetkého už bolo dosť, úsmevov, narážok,  podstolných dotykov, letmých bozkov, zvodných pohľadov aj spomienok, ktoré chcel Rasťo tak veľmi premeniť na prítomnosť a budúcnosť. Všetko sa však tak veľmi zmenilo. Jana sa mu snažila vysvetliť že Rusty, Janie a Pepe sú už dospelí a zodpovední Rastislav, Jana a Peter. Peter mal vážnu známosť, chystali sa s partnerkou dokonca na dieťatko. Jana bola už pár rokov zadaná, žila stereotypne, ale niesla to dobre a Rastislav trávil posledné roky, ako spevák v malej kapele, v posteliach svojich fanyniek, v ktorých hľadal stratenú Janie.

Peťo nemal kam ísť, poloopito sa skrúcal na stoličke na terase podniku a každého sa pýtal na nejaký hotel, kde by mohol ostať v takom stave. Rasťo sa celkom pohrúžil do svojich fantázií a žiadostivo niečo táral Jane do ucha. A ona? Neskutočne sa potešila známemu signálu z mobilu, ktorý jej oznamoval, že taxi je už tu! Rýchlo sa ospravedlnila, rozlúčila, objala opitých bratov akoby nič a zatvárila sa tak milo, ako jej to dovolili zvyšky triezveho rozumu. Ten ju nasmeroval k baru zaplatiť účet, kde sa barman len milo usmial; vraj chlapci to zatiahnu. A na našu milú Janku sa nevyškeril len pán za barom, ale aj malý usmiaty zázrak v podobe nového „incestného bračeka“, ktorý tam len tak stál, zabával sa a ani nevedel, že tam čaká na ňu... A ja viem, že sa volal Daniel.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?